NEBO AKO PLNÉ CHALUPY

            Bola to moja prvá škola, kam som nastúpil ako katechéta. Na to sa nezabúda. Jej zvláštnosťou bolo to, že ju tvorilo asi tridsať detí zo všetkých ročníkov, ktoré sa každý deň zhromaždili v jednej jedinej triede.
            V ten rok mala škola jediného prváčika. Bol ním šesťročný Seppele, ktorý sedel sám v úplne prvej lavici. Pán učiteľ ma upozornil, že radšej sa ho nemám nič spytovať, lebo by sa mohol rozplakať. Pochádza z jednoduchého domu z lazov a musí sa najprv trochu udomácniť.
            Riadil som sa učiteľovým pokynom, no keď som videl, že Seppele už hľadí trochu dôvernejšie a niekedy sa dokonca smeje, rozhodol som sa mu prihovoriť. Sadol som si na malú stoličku vedľa neho a opýtal som sa: „Seppele, nože mi povedz, kto je vlastne v nebi?“ Seppele zvraštil čelo a potom rozhodným tónom povedal: „Predsa anjel!“
            Hurá, ľad som prelomil! Len som bol trochu sklamaný skromnosťou výpovede. Osamelý anjel blúdiaci šíravou neba nemohol predsa naplniť moje očakávania.
            A tak som v otázkach pokračoval ďalej, prirodzene v nárečí: „Len jeden?“ Tentokrát Seppele reagoval pohotovo: „Nie, sú ich plné chalupy!“ Nepredpokladal som takúto odpoveď. Ale ostal som posmelený, lebo som mal možnosť prejsť od radujúcich sa a spievajúcich bytostí k tomu, ktorému patrí všetka sláva. A tak som sa opýtal: „A čo tam robia tí anjeli?“
            Teraz sa Seppele tuho zamyslel. Zrazu mu tvárou prebehol záblesk a žiariac povedal: „Varia len samé dobroty!“ Zjavne bolo vidieť, ako sa mu pri tejto predstave vynorili v mysli chutné domáce pampúchy.
            V ten deň sme od Seppeleho už viac nepočuli.
            Často som premýšľal nad odpoveďami tohto malého chlapca. Iste, prirodzene som na otázku, kto je v nebi, očakával odpoveď „dobrý Boh“. Ostáva nám ale sa zamyslieť, či tu nie sme s dobrým Bohom až príliš rýchlo a pohotovo, akoby sme o ňom vedeli všetko.
            To, že malý Seppele označil nebo ako „chalupy“, dodáva predstave o druhom svete nádych domova. A tým netrafil tak celkom vedľa. Napokon, Pán nám predsa prisľúbil, že „odchádza, aby nám pripravil náš domov“. To, že Seppele videl vo svojich predstavách nebeské chalupy natrieskané ľuďmi, poukazuje na Božie milosrdenstvo.
            A to, že anjeli boli oddaní kuchárskemu umeniu, môže na prvý pohľad znieť smiešne, ale keď uvážime, že Pán často opisoval nebo ako veľkú hostinu, pri ktorej on sám bude obsluhovať, potom už vec vyzerá trochu inak.
            Keď to tak uvážim, ani ja a ani moji slávni profesori z Teologickej fakulty, by asi o nebi nevedeli povedať viac ako Seppele.
            V priebehu roka malý Seppele robil pokroky. A na konci školského roka ho učiteľ vybral, aby mi za celú triedu predniesol krátku ďakovnú reč. Tá mala znieť: „Vďaka ti za trápenie a námahu a želáme ti radostné dni oddychu.“
            Keď nadišla posledná hodina, vystúpil Seppele predo mňa a s oddanosťou v očiach odrapotal: „Želáme ti trápenie a námahu a vďaka za radostné dni oddychu...“
            Vydýchol si a nadšene mi odovzdal kyticu alpských ruží.